Niektoré búrky neprichádzajú z oblohy. Nezaznie pred nimi hrom, nespadne prvá kvapka, ktorou by nás varovali. Jednoducho sú a niekedy trvajú tak dlho, že si človek prestane pamätať, aké to bolo pred nimi. Aké to bolo, keď bol pokoj a ticho vo vzduchu - svetlé, dýchateľné.
Sú búrky, ktoré nosíme v sebe. Nezúria na uliciach, ale v hrudníku. V tej časti, kde by malo byť srdce, no niekedy je tam len dusno. Také tie nekonečné búrky, čo neodídu, aj keď zavrieme oči. Aj keď sa tvárime, že ich nepočujeme.
Ale sú aj búrky, ktoré sa odohrávajú vonku, mimo nás. Tie búrky spoločnosti, búrky systémov, ktoré nepočúvajú, búrky nespravodlivosti, predsudkov a strachu. Tieto búrky nezastavia ani tiché želania. Sú to búrky nerovnosti, ktoré boria životy a nádeje, búrky, ktoré drvia jednotlivcov a komunity pod nánosmi starých hierarchií. Búrka je zvláštna vec. Zvonku pôsobí hrozivo, ale často je to jediný spôsob, ako sa nebo očistí. Možno aj v nás to funguje rovnako. Možno tie vnútorné výboje, tie výbuchy smútku, hnevu, straty… nie sú znakom slabosti. Možno sú to len naše vlastné blesky. Možno sa len v tých chvíľach učíme vidieť svet v odlišných farbách.
Pretože keď sa búrka zlomí, prináša so sebou zmenu — novú pôdu pre rast, nové možnosti pre budúcnosť. A ak si myslíme, že sme sami, možno sa mýlime, pretože v tom búrkovom vetre nás spájajú neviditeľné nitky spoločných bolestí i nádejí.
Ale čo s búrkami, ktoré nemajú koniec? Ktoré sa opakujú, deň za dňom bez prestávky? To sú tie najťažšie. Nie tie dramatické, krátke a hlasné. Ale tie, čo ticho mrholia v duši celé mesiace. Tie, ktoré nikto nevidí. Tie, čo vznikajú z bezmocnosti v systémoch, kde je spravodlivosť len vzdialeným snom.
A predsa, aj takéto búrky v sebe nesú možnosť zmeny. Odvedú od nás to, čo už dávno nepatrilo k nám. Umyjú prach z bolesti, ktorú sme príliš dlho nosili ako súčasť identity. A raz, možno raz sa prederie svetlo. Nie silné, nie dokonalé, ale skutočné. Aj to v najťažších chvíľach stačí.
A keď sa spoja jednotlivci, keď sa búrky v nás i okolo nás premenia na spoločné dielo odhodlania a súdržnosti, môžeme dokázať, že žiadna búrka nie je večná.
Pretože v týchto nekonečných búrkach osobných i spoločenských sa rodí sila, ktorá premieňa strach na odvahu, bolesť na pochopenie a osamelosť na spoločenstvo.
A to je začiatok každej novej, svetlejšej doby.
Komentáre
Zverejnenie komentára